Kým ešte čakám, či si to spánok nadránom so mnou nerozmyslí, a predsa len ma nepokorí, ešte sa prevaľujem do strán a keď sa na chvíľu pristihnem v tichu, načúvam vetru za oknom. Či sa mi to nezdá, či tam naozaj tak prudko lieta ulicami a či by nebolo naraz skvelé vystrčiť von hlavu a nechať ho, nech z nej vymetie ošúchané obrázky a rozpadnuté stopy dní, ktorých presné mená si už aj tak nepamätám. Spánok nikde, teraz už na nič nečakám, spustím nohy na zem a vstanem. pokračovanie článku
Žiara ohňostrojov na zlomky chvíľ osvetľovala domy a cesty, naraz boli všetky zelené, žlté alebo sa červenali a - zrazu bolo po všetkom. Zatvorili sme okno a stíchli aj ulice, nad ktorými sa už iba dym vytrácal kamsi do noci a keď už nič iné, aspoň zahmlieval staré dobré časy, ktoré len krátko predtým v mojej mysli zašli nanajvýš za roh. Na druhý deň sme veľa spali, málo slov sa pohlo vzduchom, ale kam by chodili a na čo aj... pokračovanie článku
Podvečer je tichý, potom sa nad strechami rozprestierajú prvé ohňostroje, pes nepokojne pobehuje hore-dole, až sa schúli na schodoch. Domom sa ozýva detský džavot, dupot drobných nôh vo vedľajšej izbe, štrnganie príborov, vrava a veľa vôní a hlasov sa mieša vo vzduchu, ktorý sa dá teraz dýchať s ľahkosťou, akú si nepamätám. Čas sa iba ťažko ráta po dňoch; zrazu spomalený ich mäkkosťou, ktorú si neviem vysvetliť, viem ju iba vnímať. pokračovanie článku
Viem, že si hovorím celkom zbytočne, že ráno vstanem zavčasu, aby som stihla čo najskôr niečo zakresliť na holý papier, aspoň črtu, ktorá by mi neskôr pripomínala čosi z tohto dobra, z tohto večera, ktorý si ponesiem v mysli kamkoľvek z neho vykročím, kamkoľvek (otočená tvárou) sa ráno zobudím. Viem, že zbytočne prikážem budíku vyzvoniť mi ďalšie ráno v skorú hodinu, moje telo bude ešte odpočívať a moja duša bude od neho na hodiny a na myšlienky ďaleko, kdesi, kde jej bude viac než dobre, lebo to si zaslúži. pokračovanie článku
Táto nečinnosť. Táto apatia voči akémukoľvek svetu ma trochu desí. Trochu ma desí tá samota, ktorej je okolo mňa už toľko, že ju nevnímam ako samotu. Moja samota je zopár tieňov a hromada spomienok - bože, len ďalšie smetisko starých časov. Zapáliť, odstrihnúť, narodiť sa inak a lepšie. Táto nečinnosť ma trochu tlačí do kúta. Desí ma fakt, že už nič iné, len práca, len tá ma baví. Alebo ma tlačí do rovnakého kúta. Ako kedy. pokračovanie článku
„Všetko je, lebo „niečo". Nič nie je len tak," dopísala som na záver mailu pre E., ktorú som nikdy nevidela, ale poznám ju cez riadky, ktoré su mnohokrát pravdivejšie, než bývajú živé slová. Čo tam po slovách, pustíme ich do vzduchu niekedy zbytočne veľa, uplynú, rozpustia sa, čo z nich potom tí druhí majú, ak nie holé nič alebo hlboké stopy na duši... pokračovanie článku
Vystačiť si iba s málom, s menším životom, než ten(to), ktorý by som mala zvládnuť. Ukryť sa do najmenšej izby, vymetať sebou jej najtichšie kúty a nemusieť povedať, prečo a kedy zase otovrím okná, kedy budem zase jednou nohou vonku, hoci celou dušou ešte kdesi hlboko. To by som chcela. Povedať času, aby ostal (pri mne) stáť a spoliehať sa iba na to, že ma zoberie vážne. pokračovanie článku
Neviem všetko. A predsa viem, že najviac sa mi žiada urobiť o čosi väčší krok než zvyčajne, prekvapiť ním aj vlastné nohy, zanechať vyšliapané cesty, z ktorých sa mi žiada zostúpiť. Izba sa plní tieňom, police knihami, šálky teplým čajom, konáre iba ak prázdnotou, hrubé kabáty ľuďmi, a ani v tých by nemalo ostať čosi nevyplnené, teraz nie, lebo na čo to všetko nechať, aby nás bolelo, aby nás trápilo a nakoniec zabilo. Prečo, keď nemáme iný úmysel, než ten, s ktorým sme sem raz prišli. pokračovanie článku
Dnes ráno. Iba krátko. Vrany blízko pod nebom krákali a lietali jedným smerom. Pozorovala som ich cez veľké okno, ale iba kým zmizli za panelákmi, a potom som si obzerala zvýrazňovačom vyfarebné poznámky na papieri, či som na nič nezabudla, veru nie, hovorím si, že je to v poriadku, všetko si pamätám, všetko viem. Učila som sa celé hodiny, celé dni, veď takto som to chcela. pokračovanie článku
Nedá sa žiť bezodne, lebo sa nedá „iba žiť". Zostať občas stáť, pozrieť sa ktorýmkoľvek smerom a vedieť/vidieť niečo, za čím sa dá ísť - aj to sa musí dať. Ale len pomaly. Na čo sa hnať, keď nám všetko, (čo už nám raz bolo treba), zaslúžilo plynie v pätách, treba ísť dopredu, neotáčať sa, nekráčať späť - nešliapať si po tom, čo dobré bolo. pokračovanie článku
(2x1tbl) pokračovanie článku
Keď kráčam mestom z práce v tričku bez rukávov, lebo teplo v tomto októbri je k ľuďom viac než blízko, je už takmer šesť. A ja sa vo vlastnom tichu iba občas započúvam vždy do iného rozhovoru, veď ľudia mihajúci sa naokolo sú plní rozhovorov a rozhovory zase plné ľudí. Takto sa ulice plnia vyslovenou ľudskosťou, aby neostali prázdne, keď sa deň minie. pokračovanie článku
V dreze spia riady, zasychajúce zvyšky jedla, no a čo, nech ležia, nech sa dočkajú. Červené víno v nedopitej fľaši, nevytočené číslo na displeji telefónu, oblečenie pohodené len tak, kdesi nablízku, lebo diaľky dnes neunesiem, iba ak by ony uniesli mňa. Preč, potichu a smerom k sebe. Vonku pospáva leto, unavené, vysilené z toľkej energie, vysilené samé zo seba tak, ako bývame aj my. Žijem si svoje časy, ktoré teraz spia a ja spím s nimi, v autobuse ráno zívam asi päťkrát, zívam, keď zotieram tabuľu, keď vykladám učebnice na poličky, skrátka spím nad tým všetkým, pretože keď nevlázem, tak nevládzem. A už vôbec sa nevládzem tváriť, (že vládzem). pokračovanie článku
Popoludnie je aj v sobotu iba cestou k ďalšiemu teplému večeru, cestou, ktorou kráčam celá bosá, teda kráčam letom - takto trávim zvyšok dní, ktoré mi ležia pri nohách. Neprosila som ich o to. Samé vedeli, že (a kam) majú prísť. pokračovanie článku
Slnko sa k večeru okolo siedmej už poslednýkrát opiera o nábytok, okná aj o stenu v izbách v časti domu, v ktorých bol dovtedy tieň a chládok. Lúč po lúči prediera sa cez žalúzie a záclony tam, kde čakám na koniec rovnakého (ale zase iného) dňa, ktorý takto pomaly odchádza. Spokojný, že tu bol. Aj človek by mohol tak(ý)to vedieť byť, aj teraz, aj keď sa poslednýkrát oprie dychom o život. pokračovanie článku
Keď je toho veľa vo mne, čo nemusím niesť, píšem. Aj včera tak bolo, bol večer a bolo veľa myšlienok, ktoré chceli ísť zo mňa von, sadnúť si do riadkov, uložiť sa ako výpravné hotové knihy do poličiek, ale bolo aj víno, chutné a červené, ktoré ich hnalo proti prúdu naspäť ku mne, akési "Uvedom sa!" Lebo platí, že pre žitie významné sú tie chvíle, v ktoré si uvedomím, prečo tu sú. A toto sa chcem učiť celý život. pokračovanie článku
(2x1tbl) pokračovanie článku
Leto je iba ďalší časopriestor. Je to aj otáčanie sa za pokojom, k slnku alebo k obzorom, ktoré by mohli motivovať život, aby trval. Leto je čas na seba a priestor príliš úzky pre samotu. pokračovanie článku
Prísť na to, že to nie život, ale my dozrievame, teda prísť mu na chuť, neznamená nutnosť chodiť ďaleko. Iba do seba. To chcem vnímať najviac. S odstupom (času). Aj v detailoch. A farebne. Dušou. pokračovanie článku
Bývajú noci, keď padajú hviezdy a z našich úst neľahké želania. Raz padnú tie správne, moje. A možno tu vtedy ešte budem. Konečne pád, na ktorý si rada počkám. Ale také bývajú iba noci. Po nich môže s prvým zvonením vojsť iba ďalšie ráno, ktoré nechce mať meno ani matku, chce mať iba cestu ku mne, úzku a dlhú až ku dnu, ktoré čaká na môj dotyk. Ak(o) by to nestačilo, čaká aj na to, kedy sa pod neho prepadnem. Jednoducho - hlbšie než hlboko. Lebo iným smerom sa už celá odznova vymyslieť neviem (kým nechcem), iba týmto, hlbokým. pokračovanie článku
Robíme náhle rozhodnutia, stretávame nových ľudí a ich príbehy, ich obrázky z minulosti, ich (pre nás nové a lákavé) všetko si všímame a zahadzujeme/odsúvame to svoje, teda seba. „Iba" to robíme. Zle, nedbalo. Aj toto som si načrtla do úzkych riadkov zápisníka v tvrdom obale trasúcou sa rukou, trasúcou sa v rytme výmoľov rozdrúzganej cesty pod kolesami autobusu. Bola jar, apríl a vo mne čosi zabudnuté. pokračovanie článku
(3x1tbl) pokračovanie článku
...že iba dážď padá. Bez vetra a bez nátlaku, kolmo na zem. A tiež nehlučne a neťažko, ak to tak práve chcem. Padá len tak, lenže dostatočne na to, aby mi nevtieravým šumom spoza okna „domäkka" obalil dušu; a keď o chvíľu prestane padať, tak iba preto, aby mi povedal niečo o koncoch. Rokmi to začína byť rovnaké, ale neprestáva byť vždy iné. Tieto konce a lúčenia pred letom, akési z času na čas prebudené miesto v každom z nás, miesto pre milé spomienky a pozitívne nádeje. pokračovanie článku
Krátko a optimisticky o lete či o živote, napríklad, povedala som si. A ešte aj: Saša, je čas, zozbieraj obrázky odídených dní, dní, čo boli a pritom stále tancujú v tvojej hlave pri hudbe (skutočne?) tvojich myšlienok. Dni s drobnými detailami, ktoré vidíš len ty, ktoré berieš (väčšinou zbytočne) tak vážne len ty. Ktorými si pomáhaš ty sama. Kamkoľvek, len ak je to smerom nahor, dopredu, k sebe, k lepšiemu stavu, než v akom už byť nemusíš. To vieš, z toho sa, dievča, teš. pokračovanie článku
Porátam sa. S týmito časmi, so všetkými (ich) menami, ktoré si ohrievam v posledných dňoch v dlaniach ako drobné zrkadielka (čoho?), v dlaniach krehkých ako tie dni samotné, krehkých ako my. Porátam sa. So svojimi dlhmi: duševnými, časovými, kyslíkovými, vzťahovými. Porátam sa, a nemôžem sa pomýliť. Pretože nechcem. That's all. pokračovanie článku
Mohol to byť malý teplý máj, namiesto toho iba nedočkavo ohŕňam časom a listami v kalendári. Také sú čakania, ktoré dlho nemajú koniec, a potom len akési Zrazu... Takto sa holým slovom načahujem za júnom, potom za už-už rastúcim letom, a pritom neviem, či je leto všeliekom. Neviem to tak, ako neviem mnoho iných vecí - či som jedného dňa našla v sebe čosi choré alebo naopak. pokračovanie článku
(2x1tbl) pokračovanie článku
Popoludní, keď sú izby prevoňané levanduľou, zalievam kávu, neskôr periem v rukách jemnú bielizeň, a tak nedobrovoľne prepieram aj svoju rovnako jemnú pokožku. Potom si dlane natieram kamilkovým krémom, aby mi koža nepopraskala ako zvykne, aby zo mňa jej škárami netiekla krv, lebo keď takto zo mňa (čokoľvek) ubúda, hovorím si, že by nemuselo. Raz odo mňa odišiel (za kým?) malý kúsok duše a dodnes mi život na jeho pamiatku posiela dni, v ktoré naozaj neviem, čo ďalej. No neviem najmä zabudnúť. Ako a ktorým smerom sa to dá? pokračovanie článku
A tak prišli. Dni, keď je aj napriek máju každej myšlienke vo mne zima. Keď je im kedysi namieru duša teraz iba priúzkou a pritenkou kožou, cez ktorú počuť tie ich náreky a keď súrne hľadám pokoj, ktorým ich chcem nakŕmiť, nachádzam zase len to, čo mi práve netreba - staré omyly, ešte staršie bolesti, niekoľko (kiežby už cudzích) mien aj zabudnuté city, ktoré akosi nevedia umrieť. A toto všetko vlečiem so sebou roztrúsené medzi ruinami po vzťahoch, ktoré už nikdy nikto nepostaví na nohy. (A vlastne - na čo?) pokračovanie článku
(3x1tbl) pokračovanie článku
(3x1tbl) pokračovanie článku
Sviatky boli mimoriadne tichými dňami, a tak som mohla v jedno popoludnie nechať svoje telo pohodené na posteli a spala som ďalšie dve hodiny, počas ktorých sa tiene v izbe posunuli a moje sny ostávali snami, rozlievali sa v mojej mysli, ale nie hlučne, nie nápadne. Tak, aby ma nezobudili. pokračovanie článku
Write simple stuff. Write how you feel. Be honest about it. (Kate Nash)
sasa.grodecka(zavináč)pobox.sk
