Nazvala by som to rôzne, nazvala by som to zmenou, na ktorú som čakala, akési dlhé prebúdzanie sa z ešte dlhšej zimy, ktorá mi roky snežila do hlavy. Unavilo ma mrznúť pred vlastnými dverami, zunovalo sa mi snívať o tom, o tamtom aj o inom. Nemám už dôvod stáť, nohy ma nesú, srdce tiká, je načase prežiť sa niekam ďalej. Cesty čakajú, čo im poviem, keď ich raz konečne nájdem. pokračovanie článku
Kým ešte čakám, či si to spánok nadránom so mnou nerozmyslí, a predsa len ma nepokorí, ešte sa prevaľujem do strán a keď sa na chvíľu pristihnem v tichu, načúvam vetru za oknom. Či sa mi to nezdá, či tam naozaj tak prudko lieta ulicami a či by nebolo naraz skvelé vystrčiť von hlavu a nechať ho, nech z nej vymetie ošúchané obrázky a rozpadnuté stopy dní, ktorých presné mená si už aj tak nepamätám. Spánok nikde, teraz už na nič nečakám, spustím nohy na zem a vstanem. pokračovanie článku
Žiara ohňostrojov na zlomky chvíľ osvetľovala domy a cesty, naraz boli všetky zelené, žlté alebo sa červenali a - zrazu bolo po všetkom. Zatvorili sme okno a stíchli aj ulice, nad ktorými sa už iba dym vytrácal kamsi do noci a keď už nič iné, aspoň zahmlieval staré dobré časy, ktoré len krátko predtým v mojej mysli zašli nanajvýš za roh. Na druhý deň sme veľa spali, málo slov sa pohlo vzduchom, ale kam by chodili a na čo aj... pokračovanie článku
Podvečer je tichý, potom sa nad strechami rozprestierajú prvé ohňostroje, pes nepokojne pobehuje hore-dole, až sa schúli na schodoch. Domom sa ozýva detský džavot, dupot drobných nôh vo vedľajšej izbe, štrnganie príborov, vrava a veľa vôní a hlasov sa mieša vo vzduchu, ktorý sa dá teraz dýchať s ľahkosťou, akú si nepamätám. Čas sa iba ťažko ráta po dňoch; zrazu spomalený ich mäkkosťou, ktorú si neviem vysvetliť, viem ju iba vnímať. pokračovanie článku
Viem, že si hovorím celkom zbytočne, že ráno vstanem zavčasu, aby som stihla čo najskôr niečo zakresliť na holý papier, aspoň črtu, ktorá by mi neskôr pripomínala čosi z tohto dobra, z tohto večera, ktorý si ponesiem v mysli kamkoľvek z neho vykročím, kamkoľvek (otočená tvárou) sa ráno zobudím. Viem, že zbytočne prikážem budíku vyzvoniť mi ďalšie ráno v skorú hodinu, moje telo bude ešte odpočívať a moja duša bude od neho na hodiny a na myšlienky ďaleko, kdesi, kde jej bude viac než dobre, lebo to si zaslúži. pokračovanie článku
Vystačiť si iba s málom, s menším životom, než ten(to), ktorý by som mala zvládnuť. Ukryť sa do najmenšej izby, vymetať sebou jej najtichšie kúty a nemusieť povedať, prečo a kedy zase otovrím okná, kedy budem zase jednou nohou vonku, hoci celou dušou ešte kdesi hlboko. To by som chcela. Povedať času, aby ostal (pri mne) stáť a spoliehať sa iba na to, že ma zoberie vážne. pokračovanie článku
Neviem všetko. A predsa viem, že najviac sa mi žiada urobiť o čosi väčší krok než zvyčajne, prekvapiť ním aj vlastné nohy, zanechať vyšliapané cesty, z ktorých sa mi žiada zostúpiť. Izba sa plní tieňom, police knihami, šálky teplým čajom, konáre iba ak prázdnotou, hrubé kabáty ľuďmi, a ani v tých by nemalo ostať čosi nevyplnené, teraz nie, lebo na čo to všetko nechať, aby nás bolelo, aby nás trápilo a nakoniec zabilo. Prečo, keď nemáme iný úmysel, než ten, s ktorým sme sem raz prišli. pokračovanie článku
Dnes ráno. Iba krátko. Vrany blízko pod nebom krákali a lietali jedným smerom. Pozorovala som ich cez veľké okno, ale iba kým zmizli za panelákmi, a potom som si obzerala zvýrazňovačom vyfarebné poznámky na papieri, či som na nič nezabudla, veru nie, hovorím si, že je to v poriadku, všetko si pamätám, všetko viem. Učila som sa celé hodiny, celé dni, veď takto som to chcela. pokračovanie článku
Keď kráčam mestom z práce v tričku bez rukávov, lebo teplo v tomto októbri je k ľuďom viac než blízko, je už takmer šesť. A ja sa vo vlastnom tichu iba občas započúvam vždy do iného rozhovoru, veď ľudia mihajúci sa naokolo sú plní rozhovorov a rozhovory zase plné ľudí. Takto sa ulice plnia vyslovenou ľudskosťou, aby neostali prázdne, keď sa deň minie. pokračovanie článku
V dreze spia riady, zasychajúce zvyšky jedla, no a čo, nech ležia, nech sa dočkajú. Červené víno v nedopitej fľaši, nevytočené číslo na displeji telefónu, oblečenie pohodené len tak, kdesi nablízku, lebo diaľky dnes neunesiem, iba ak by ony uniesli mňa. Preč, potichu a smerom k sebe. Vonku pospáva leto, unavené, vysilené z toľkej energie, vysilené samé zo seba tak, ako bývame aj my. Žijem si svoje časy, ktoré teraz spia a ja spím s nimi, v autobuse ráno zívam asi päťkrát, zívam, pretože keď nevlázem, tak nevládzem. A už vôbec sa nevládzem tváriť, (že vládzem). pokračovanie článku
Popoludnie je aj v sobotu iba cestou k ďalšiemu teplému večeru, cestou, ktorou kráčam celá bosá, teda kráčam letom - takto trávim zvyšok dní, ktoré mi ležia pri nohách. Neprosila som ich o to. Samé vedeli, že (a kam) majú prísť. pokračovanie článku
Keď je toho veľa vo mne, čo nemusím niesť, píšem. Aj včera tak bolo, bol večer a bolo veľa myšlienok, ktoré chceli ísť zo mňa von, sadnúť si do riadkov, uložiť sa ako výpravné hotové knihy do poličiek, ale bolo aj víno, chutné a červené, ktoré ich hnalo proti prúdu naspäť ku mne, akési "Uvedom sa!" Lebo platí, že pre žitie významné sú tie chvíle, v ktoré si uvedomím, prečo tu sú. A toto sa chcem učiť celý život. pokračovanie článku
(2x1tbl) pokračovanie článku
Leto je iba ďalší časopriestor. Je to aj otáčanie sa za pokojom, k slnku alebo k obzorom, ktoré by mohli motivovať život, aby trval. Leto je čas na seba a priestor príliš úzky pre samotu. pokračovanie článku
Prísť na to, že to nie život, ale my dozrievame, teda prísť mu na chuť, neznamená nutnosť chodiť ďaleko. Iba do seba. To chcem vnímať najviac. S odstupom (času). Aj v detailoch. A farebne. Dušou. pokračovanie článku
Krátko a optimisticky o lete či o živote, napríklad, povedala som si. A ešte aj: Saša, je čas, zozbieraj obrázky odídených dní, dní, čo boli a pritom stále tancujú v tvojej hlave pri hudbe (skutočne?) tvojich myšlienok. Dni s drobnými detailami, ktoré vidíš len ty, ktoré berieš (väčšinou zbytočne) tak vážne len ty. Ktorými si pomáhaš ty sama. Kamkoľvek, len ak je to smerom nahor, dopredu, k sebe, k lepšiemu stavu, než v akom už byť nemusíš. To vieš, z toho sa, dievča, teš. pokračovanie článku
(2x1tbl) pokračovanie článku
(3x1tbl) pokračovanie článku
(3x1tbl) pokračovanie článku
Čoraz viac ľudí sa o mňa čoraz väčšmi bojí. Čoraz viac ľudí sa bojí a ja sa bojím toho strachu v nich aj toho, že by sa mi skutočne mohlo čosi stať. Kým ma na túto možnosť neprestanú (tým vlastným strachom) upozorňovať, neprestanem ju vyhľadávať. Toto asi chcú alebo naopak, nechcú, niekedy neviem. Pretože strach je iba cudzí jazyk, ktorým by som tiež mohla, ale možno nechcem hovoriť. pokračovanie článku
Aj my by sme mohli: obliecť si farby, kvitnúť a nechať teplo, čo sa sem nesie, nech okolo nás prejde a niečo z neho si zapamätať alebo ho premeniť na to ľudské; lebo sú dni, že prídu aj chladnejšie chvíle medzi nás. pokračovanie článku
"Alone but not lonely. You and me." (Suede) pokračovanie článku
(Iba zostaň a mlč. Aj to je dosť.) pokračovanie článku
(3x1tbl) pokračovanie článku
(3x1tbl) pokračovanie článku
Pred spaním som poslala krátku správu a spolu s ňou aj svoj "private neverending story" priamo do pekla, kam by som inak prišla sama. A ráno ma nič nebolelo, bolesť krížov, o ktorej som vravela ešte ráno Z., že ma prenasleduje posledné dni ako čas, tá bolesť dnes zmizla, možno len zaspala niekde medzi písmenkami na vysvietenom displeji, vytratila sa potichu a mňa tu nechala. Aby mi bolo dobre. Všetko negatívne odchádza, keď prichádzame zase k sebe. A tá bolesť si môže nájsť iných, ale... to skutočne môže. Aby sa zachoval povestný kolobeh. pokračovanie článku
(2x1tbl) pokračovanie článku
(3x1tbl) pokračovanie článku
Život je krajina, ktorá začína vo mne a skončí iba ak na konci tejto vety. Teoreticky a zatiaľ. Je jeseň, keď mi napadnú listy na chodníky, ktoré si zo zvyku dláždim medzi myšlienkami. Listy sú v týchto dňoch poštou poslanou vetrom zo severu, sú to skrachovaní milenci, túlia sa k sebe a ku vchodovým dverám, akoby sa chceli zachrániť pred celkom určitým koncom. Lenže napadajú mi aj iné veci, menej pekné, menej farebné, množstvo slov, viet, ktoré skúšam triediť na užitočné a na tie ostatné. pokračovanie článku
Býva to takto. Kráčame, aby sme lemovali chodníky. Kráčame, aby sme nestáli na mieste, pretože sme od narodenia v pohybe. Kráčame, lebo „ďalej" má väčší zmysel ako „nedá sa". Kroky sú korálky navlečené na nitkách našich myšlienok, ja si to hovorím stále. Kam kráčam, tam patrím. Tam musím raz prísť. pokračovanie článku
Babie leto mi oblieka tričko s krátkym rukávom, keď idem do knižnice s plnou taškou a hovorím si, že ten krok je o čosi iný, istejší a v istom zmysle môj vlastný. V poslednej dobe je toľko vecí, ktoré boli roky moje. Ale až teraz ma našli: tu, vnútri, v sebe ako v klbku farebných nitiek, takým občas som, húfom drobných rýb, planktón, čo zaplní brucho veľryby, žiadne proroctvá; život, ten tu je. Práve opadáva a zaplavuje chodníky, ráno chladí, večer hovorí o tme. pokračovanie článku
