Pred dnešným ránom stihol prísť ešte krátky mail od E. Dnes sa mi o tebe snívalo. A bolo to celkom milé. Zelený trávnik a obrovské broskyne na strome. Ty si ma viedla trávnikom za broskyňami a hovorila si mi, že také obrovské broskyne, ktoré som pred tým nikdy nevidela, sú vlastne úplne bežná vec. Takto sa vyťahuje úzkosť z duše. Ako zajac z klobúka. Nečakane, rýchlo a ľahko.

...

Navonok je to takto. Ráno sme sa všetci zvítali, mali sme vyžehlené sukne, pohľady, úsmevy. Náladu. Povedala som im Tak poďte so mnou a oni išli. A potom sme sa na seba pozerali a tešili sme sa zo seba. Lebo tak by to malo byť, keď to tak veľmi potrebujem. Domov som prišla s kvetmi a pocitmi dobra, ktoré dávam (a ktoré sa mi vracia) a nemusela som si klásť otázku, či si toľko zaslúžim. Už dávno.

Je vo mne pokoj. A pohár vína. Žiadna prudká súvislosť. Iba vyrovnanosť s časom, čo nastal. Pre mňa. Časom vidím v diaľke vlastný život. A tento vlastný život, ktorý som pred tým nikdy nevidela, milá E., je vlastne úplne bežná vec. Toto je ten fakt, ktorý oslobodzuje a bolí naraz. Páli a hasí vo mne zvyšky pochybnosti. Vlastný život. Veľká broskyňa. Sladká. Už len zahryznúť. A utekať.

Je iba teraz. A je čas otvoriť pracovný diár a na zvyšok dní si doň červeným perom napísať ŽI. Dve písmená pre takú veľkú možnosť.