Ulity

Autor: Saša Grodecká | 6.4.2011 o 21:08 | (upravené 14.9.2012 o 20:15) Karma článku: 7,42 | Prečítané:  1613x

Čosi vo mne drieme, čosi vo mne spí. Skláňam sa nad prázdnym papierom ako nad studňou - čakám iba na ozvenu. Napísať niečo, teda vypočuť dušu. Nechať ju hovoriť, nechať ju alebo nechať ho, to malé dieťa, kráčať chvíľu rovno a o chvíľu odbočiť, už len pre tie návraty. A nechať ju... (do)padnúť. A potom znova, znova.

(Zrazu priestor s holým menom Ticho. Tu som ju videla naposledy. Tu na ňu počkám.)

Papier celkom ako tá studňa mlčí, a neklame.  Keď píšem, čerím jej inak pokojnú hladinu. Celé dni aj týždne iba tak dýcha, žiadne kruhy na nej znamenajú žiadne kruhy vo mne*; tam nosím na rukách iba vzduchom prekričané ticho. Teraz spí a ja nedovolím viac cudzím myšlienkam, aby ho svojím hlučným pobehovaním po mojej mysli zobudili.

(*Žiadne kruhy, v ktorých by som mohla tak nekonečne, ale presne blúdiť. Aj preto som povedala - tu počkám.)

(...)

Nehovorte, že (vy) nie. Unavení z výšok akou je život, takí bývame. A vtedy schádzame do seba ako do dolín, ako ja teraz. A tam dole hľadáme nejaký pevný stred. Taký, od ktorého by sme mohli jedine začať. Napríklad žiť. Ktorýmkoľvek smerom, hlavne tak povestne odznova a v presvedčení, že naplno. Už zase.

A potom sú éry, keď to už nevieme inak, iba pokorne vojsť do vlastnej kože, ba hlbšie pod ňu, vojsť do seba ako do ulity, priať si beztrestný pokoj, nevynútený pokoj, priať si už nikdy neodísť, najmä nie kamkoľvek ďaleko.

(...)

Mala by som Mohla by som o tom hovoriť. Trebars aj perom na papieri. Mala by som Mohla by som si vedieť upratať slová do riadkov tak, aby som v nemom úžase len mlčky súhlasila s tým, čo hovoria, ako to hovoria a najmä, že to za mňa hovoria. Čosi ako:

 

Napísať veľa slov,
a potom -
vmesti sa s nimi,
celý človek -
do veršov,

a tak ďalej.
Až kamsi

do seba.

 

Áno, až tam. A chcelo by to napísať veľa takýchto..., ba viac, najviac krátkych riadkov s dlhou dobou úplného pochopenia (inými), ale tie správne slová nechodia (a ktoré sú to?), bože, kde je to všetko teraz, keď ja som konečne tu - v tichu, pýtam sa. Aj (preto) tu počkám.

(...)

Čosi vo mne drieme, čosi vo mne spí. Len ten svet, svet... (toto jedno nevie).

ulity.png

Všade okolo prudko uháňajúci a ne(u)stály chaos s krstným menom svet a s priezviskom čas, iba vo mne rovnaké diaľky. Aj ich sa pýtam na pravé meno, ale nechcú nič, najmä nechcú nič povedať, iba rastú a rastú. A to sa chcem od nich naučiť. Neprestať rásť a nevysloviť vlastné meno, keď netreba, na čo aj. Podstatné je všetko, čím som. Volajte to, ako chcete.

foto: JE, leto 2010

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?