Dni, ktoré žijem

Autor: Saša Grodecká | 8.5.2011 o 22:04 | (upravené 2.8.2012 o 9:55) Karma článku: 10,06 | Prečítané:  2418x

A tak prišli. Dni, keď je aj napriek máju každej myšlienke vo mne zima. Keď je im kedysi namieru duša teraz iba priúzkou a pritenkou kožou, cez ktorú počuť tie ich náreky a keď súrne hľadám pokoj, ktorým ich chcem nakŕmiť, nachádzam zase len to, čo mi práve netreba - staré omyly, ešte staršie bolesti, niekoľko (kiežby už cudzích) mien aj zabudnuté city, ktoré akosi nevedia umrieť. A toto všetko vlečiem so sebou roztrúsené medzi ruinami po vzťahoch, ktoré už nikdy nikto nepostaví na nohy. (A vlastne - na čo?)

Listy a listy

Hlavu hore, hovoria mi. Lenže do týchto dní si už nič netrúfam vkladať, žiadne nádeje, len pár básní, v ktorých listujem za bieleho dňa, pretože za svetla, ktoré týmto dňom do seba ešte dovolím vliať, sa ničoho nebojím. Až večer znervózniem, až večer ma prepadá strach a úzkosť, desí ma tma kričiaca pod umelým osvetlením v jednej malej izbe, na akú sa duša vo mne začína podobať. Je prázdna a zamknutá. Ale stále moja.
Občas sa pred úplným zotmením zastavím pred zrkadlom a pri pohľade doň vidím čosi, čo ma uisťuje, že tu ešte som. Očami listujem aj vo vlastnej tvári, snažím sa na tom malom priestore aspoň čosi prečítať, aspoň čomusi rozumieť... Nič. Iba tá istá dráma s jedinou a tou istou replikou: Plač. Plač. Plač.

(...)

Mailom mi dnes prišla fotografia, len pre mňa, listy z Hornogemerska. Napadlo mi pri pohľade na ňu Takto nejako sa cítim. Viem všetko o svetle vonku rovnako tak, ako viem o tom tieni okolo mňa a vo mne. Ale čo s tým, ako mi to pomôže... teraz, keď nevládzem viac - iba vedieť. (A tak je to vždy.)

listy.jpg

Nie, nevidím (iba) stromy a listy, vidím najmä povestný tunel s ešte povestnejším svetlom na konci. Spomenula som si vzápätí aj na Podobenstvo o jaskyni, ktoré som si (zase len s plačom) čítala v piatok ráno v autobuse a aj po rokoch mi každé jedno z tých slov pripadalo zase tak veľmi pravdivé, no najviac fakt, že to, čomu verím, sú iba lži, moje vlastné bludy. (Spomenula som si aj na E., ktorá mi chcela pomôcť, lenže ako, ako pomôcť tam, kde niet komu.)

A pritom by stačilo...

 

Ďalšie "naposledy" (nebude)

Skrátka už by stačilo. Tohto všetkého začínam mať jednoducho priveľa. Dosť.

A keď už nevládzem myslieť na seba, teda nevládzem sa uháňať jedinou otázkou Ako (a či) sa vlastne cítim?, spomínam si na mnoho iných.

Niekedy by som ťa predsa len chcela ešte raz stretnúť, udrieť ťa zvyškami síl po tvári a povedať ti, že si mi pred rokmi spôsobil nejakú nezmyselnú chemickú poruchu v mozgu, fatálnu ranu, ktorá si ešte stále pýta odbornú pomoc a lieky; a pre ktorú ma dodnes bolí to, kým som, no najmä to, kým už nikdy nebudem; poruchu, pre ktorú nedokážem už prežiť nič normálne, z ktorej ničím všetko, do čoho sa pustím. Niekedy by som ti chcela ešte povedať, že mi už absolútne za nič nestojíš. Napríklad teraz, teraz, teraz, teraz, teraz.
Minule som sedela vo vlaku, muž vedľa mňa čítal knihu v nemeckom jazyku a žena sediaca oproti spala. Za oknami uháňala tma a mužský hlas oznamoval, že sa blížime do Trenčína. Všetko mi pripadalo také normálne, zdravé a obyčajné, no najmä to, keď som ti do (vedz, že) poslednej správy napísala Nechcem uz o tebe nic vediet.

Odvtedy ti ne(na)píšem.

 

Čakať zo "dna" na deň

Cudzím ľuďom píšem zväčša o tom, že je mi ťažko. Blízkych zase medzi riadkami klamem, že sa mám lepšie. Aj dnes som tak urobila.

flowers.jpg reading.jpg

Potom som na jednej zo (z dlhej ťažkej chvíle nalistovaných) strán v Kostrovej Ave Eva stretla ženy spálené uprostred mája mrazom, / nesúce jeseňou len smútok za obrazom, / ktorý sa rozplynul a viacej nebude. Iba ďalšie zrkadlo, do ktorého pohľad bolel len o trochu viac. A všetok žiaľ, čo som za posledné dni naoko nahnala do kúta, si ma našiel na okraji celkom posledného verša, z ktorého ma poľahky zhodil ako z najvyššieho mosta naspäť do nikam.

book.jpg window.jpg

A tak teda prišli. Dni, keď je aj napriek máju...

Aj keď každý jeden z nich plynie len boľavo, ale každý iba raz.
Hlavu hore, hovorím si, stále sú to dni.
Tak(é) ich ži.

A ďakuj za ne.

 

foto hore: martin d.
foto v strede a dole: ja & soňa

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?