Povedz

Autor: Saša Grodecká | 14.5.2011 o 20:12 | (upravené 14.9.2012 o 20:07) Karma článku: 8,92 | Prečítané:  1719x

Popoludní, keď sú izby prevoňané levanduľou, zalievam kávu, neskôr periem v rukách jemnú bielizeň, a tak nedobrovoľne prepieram aj svoju rovnako jemnú pokožku. Potom si dlane natieram kamilkovým krémom, aby mi koža nepopraskala ako zvykne, aby zo mňa jej škárami netiekla krv, lebo keď takto zo mňa (čokoľvek) ubúda, hovorím si, že by nemuselo. Raz odo mňa odišiel (za kým?) malý kúsok duše a dodnes mi život na jeho pamiatku posiela dni, v ktoré naozaj neviem, čo ďalej. No neviem najmä zabudnúť. Ako a ktorým smerom sa to dá?

(...)

Včerajšok začal pred pol piatou. Ďalšie ráno, čo sa muselo iba pomýliť, keď už zase ku mne prišlo, napadlo mi ako prvé. (To ma zamrzelo až po chvíli.) Ale prišlo, treba konať. Je ráno a moje telo je tu tiež, moje telo je. Ale kam som dala dušu, bože, kam, kde ju nájsť a kde nehľadať, povedz.

Je tu iba toto telo - napospas bolesti a napospas prázdnu, tu, na posteli, pohodené ako čas. Dobre teda. Navliekam ho do tmavých riflí, do úzkeho čierneho trička a hrubého fialového náramku a naivne sa klamem, že takto ľahko sa smútok nenosí, takto málo nebolí, keď dokážem ešte vstať a prísť do práce. Vtom si matne spomínam - pred spaním som odoslala správu s textom ...a ráno pôjdem mechanicky do práce a budem vyučovať gramatiku, vysvetľovať jej pravidlá, pričom sama žiadne nedodržiavam, najmä to, že by som sa mohla mať rada = že by som mohla mať rada tých okolo.

Pred prvou vyučovacou hodinou sa skláňam nad hrubým slovníkom, overujem si význam slov, pretože v posledné dni strácam schopnosť/istotu rozumieť im, strácam schopnosť rozlíšiť, čo mi iní hovoria a čo hovorím ja, čo si iní myslia a čo si len ja myslím, že si myslia - to je vo mne najhlbšie. Keď zvoní, slovník nechávam otvorený, zrak mi stihne padnúť na nedokonalý, a tak veľmi sa snažím pritom nemyslieť na seba.

Keby sa dalo v slovníku nájsť heslo s mojím menom, dočítala by som sa veľa; keby som sa mohla takto konečne jednoducho definovať a podľa toho vedieť to jedno -  ako žiť.

Život, život, akási rutina o nádychu a výdychu. Tak, tak.

kssj1.jpg nedokonaly.jpg

Cestou z práce mi prekážajú zvuky, už aj štebot poletujúci medzi stromami, smiech malých detí je náhle ostrý a reže ma aj drobný štrngot náušníc pri mojej tvári. Cítim to všetko a najmä - bolia ma choré myšlienky zasadené hlboko v mojej mysli a rozkonárené po celej duši, všetky ich chcem vytrhnúť aj s koreňmi, všetky.

Na autobusovej zastávke si prádznu tvár zakrývam ešte prázdnejšou dlaňou a želám si to takto na dlhšie, presne takto: aspoň viac než chvíľu, nič nevidieť, nič nevnímať, pohyb nie, zvuky nie, najmä zmeny nie, tých sa obávam najviac. A tak tam stojím a zakrývam si tvár. Vtedy mi napadá, už zase, bože, iba plačem.

Pred štvrtou telefonujem do divadla, predbežne rezervujem dvadsaťdva vstupeniek, neskôr píšem mail deviatakom z redakčnej rady, mail plný vďaky a slov o ich zodpovednom prístupe k práci. Večer sedím nad papiermi, riešim, kontrolujem, počítam, sledujem povinnú školskú dochádzku za posledný mesiac. Takto sa starám o čiesi deti, kým o seba sa postarať (narovinu) odmietam. Na čo, pre koho, atď. Aj toto - vytrhnúť, vyhodiť. Keby to šlo tak ľahko a najmä - keby to šlo(,) tak hneď.

Do mailu s predmetom ťažko som vysypala aj Celú noc som sa budila... zo strachu, že je už ráno alebo zo strachu, že by som sa už zobudiť nikdy nemusela - ani neviem. Potom som zaspala na gauči vedľa malého psa, mail dorazil do Prahy a moje bludné myšlienky na chvíľu usadli. Lenže moje myšlienky sú ako prach, ktorý keď aj utriem, nikdy tak celkom nezmizne, iba sa rozvíri okolo, len preto, aby si mohol znovu sadnúť na iné miesto. Ale stále je tu. A stále sú tu.

(...)

V isté popoludnie zalievam kávu a periem bielizeň, s ktorou prepieram aj myšlienky a triedim ich na farebné, bledé/svetlé a tmavé, na vlastné a tie ich. Desia ma. Desí ma ich množstvo, rýchlosť, s akou sa množia a najviac ma desí fakt, že strácam schopnosť jednu od druhej správne rozoznať.

Káva chladne. Ja s ňou.

 

When I feel like this, when I'm just so sick of feeling less than perfect... (T&S)

foto: ja

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?