Zvyšok

Autor: Saša Grodecká | 18.12.2011 o 21:00 | (upravené 14.9.2012 o 19:54) Karma článku: 7,18 | Prečítané:  1203x

Táto nečinnosť. Táto apatia voči akémukoľvek svetu ma trochu desí. Trochu ma desí tá samota, ktorej je okolo mňa už toľko, že ju nevnímam ako samotu. Moja samota je zopár tieňov a hromada spomienok - bože, len ďalšie smetisko starých časov. Zapáliť, odstrihnúť, narodiť sa inak a lepšie. Táto nečinnosť ma trochu tlačí do kúta. Desí ma fakt, že už nič iné, len práca, len tá ma baví. Alebo ma tlačí do rovnakého kúta. Ako kedy.

Do nového roka si poprajem viac nadhľadu a menej hlúpych náhod, lebo z tých sa za posledné roky zaboha neviem vysekať. Skúšam to, snažím sa, hltám tabletky, čítam múdre knihy, hovorím si Saša, miláčik, zmier sa s tým, kým si bola a teš sa z toho, kým si. A potom prídu čierne dni, keď je každý jeden iba nekonečným pádom na tvrdú zem. A potom to zase skúšam, snažím sa, hltám... život, veľké sústa, priveľké na takú  (kedysi) malú chuť...

Je nedeľa, akýsi týždeň do Vianoc, štyri plamienky na stole, farebné balíčky pod posteľou. A to všetko iba na chvíľu, lebo sviatky zase odídu kade ľahšie, ozdobné papiere skončia pokrčené v koši, priania sa rozplynú do vzduchu a všetci budeme zase rovnakí, zase rovnako nevšímaví (k sebe samým).

...

Pred úplným zotmením počúvame Karola Mikloša, tak poriadne, na plné pecky, veľký hluk v malom byte, z plných pľúc vypúšťam I know that you're down but maybe tomorrow we'll find a way to keep it away... lebo sa mi vtedy vracajú zástupy spomienok alebo preto, lebo ten zhluk slov sa mi páči a vôbec - čo koho do toho, čo koho do mojich dôvodov žiť. Nikto po nich nikdy neštekol. Len keď sa mi chcelo umierať, vtedy chodili za mnou s otázkami, na ktoré som zaboha nevedela odpovedať. Ale vedela som na ne umierať.

Ešte predtým si kontrolujem poštu. Odpisujem alebo neodpisujem na maily, lebo aj to je spôsob, ako dať čosi najavo. Čosi, čo je (neodkladne) nutné. Napríklad nevšímať si, zabúdať.

No nutný je najmä koniec tohto roka, ktorý si povedal, že je načase urobiť si zo mňa dobrý deň, podvrtnúť mi nohu, uštedriť mi jednu či dve facky, z oboch strán, ukázať mi, kam až môžem padnúť, ak sa nebudem pozorne dívať, kto mi podráža nohy.

...

Zapíjam zvyšok nedele, zapíjam ju červeným, jeden pohár vystrieda druhý, tretí a hovorím si, že do sviatkov sa už musím nejako predýchať, potom budem spať, spať, spať, (písať, fotiť, kresliť, hrať, čítať) stále viac, hlbšie, bližšie k sebe.

A niekde tam, niekedy potom sa možno konečne zobudím. Do dní, ktoré mi pôjdu naproti, lebo to budú chcieť, lebo to budem chcieť. Lebo iného smeru niet.

Skrátka budem na ceste a nič viac.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?