Z ostrova

Autor: Saša Grodecká | 31.7.2012 o 21:10 | (upravené 14.9.2012 o 14:52) Karma článku: 9,64 | Prečítané:  826x

Toto nie sú veľké slová; rozšpliechané myšlienky stáčajúce sa do zrelých vĺn, ktoré by mohli človeka stiahnuť so sebou z toho jeho malého sveta. Nie, toto nie je jednosmerná neomylná cesta z riadka do riadka, skrátka nie je to pravda za každých okolností, nemusí byť. Iba malé ostrovné zápisky. Nič viac.

1

Napríklad o tom, že každý deň rozkvitnú na pláži farebné slnečníky, kývajú sa vo vetre a ľudia pod nimi sa skrývajú pred slnkom, na ktoré po dvoch prepršaných dňoch čakali. Aspoň sa tak zdalo. Ja stovkami kilometrov posielam správy domov, že vietor už ustal, búrky sa vykričali, že veci sú tu v poriadku, nič tu nebolí.

More akoby každým dňom rástlo, štverá sa po skalách, a potom unavené naspäť do seba - koho mi toto, človek, pripomína, odpovedz (si).
Inak sú tu dni navlas rovnaké. Riedim ich miešanými čajmi a kávou, ktorú pijem z tej druhej šálky, z tej, ktorá sa nám nerozbila o skaly. Aj tak (nám) tu nič nechýba. Niektoré veci nám vraj zvyknú chýbať, až keď o ne prídeme; a iné ani vtedy nie. Aj to je zistenie.

Ceruziek som sa ani nedotkla, nežiadalo sa mi. Povedal, že mám nakresliť to, čo som videla pod morom. Lenže ja neviem nakresliť ticho, nekonečnú voľnosť, toľko beztiaže a bezbrannosti, až to človeka desí. Neviem to.

Všeličo neviem. Kým to neskúsim. A tak zatiaľ o tom iba píšem, iba o tom čosi tuším, stáva sa mi to bližším, prestávam sa toho báť.

2

Občas si ešte spomeniem - pred odchodom sem som starostlivo balila svoje veci do škatúľ od bohviečoho, napísala som na ne hrubou fixou svoje meno a tešila som sa na to, keď ich prenesiem cez prah, zabuchnem dvere, vrátim kľúče a poďakujem si za ten moment, keď mi jedného dňa napadlo, že toto urobím.

Ešte stále, dokonca aj tu, ďaleko od tohto môjho všetkého (ktoré je tu zrazu ničím), sa mi snívajú o tom sny, z ktorých sa oplatí zobudiť alebo prinajmenšom vykričať.
A tak spávam len málo, menej, bdelo strážim všetky tie myšlienky, držím ich ďalej od seba, pod nadúvajúcim sa stanom načúvam zvukom vonku, premýšľam, čomu asi patria, a potom sa ich bojím. Ďalší, celkom zbytočný strach, zbytočný návyk, preč s tým. Ale nejde to hneď.

Potrebujem ešte jednu chvíľu. Nechať v sebe doznieť vlastné more, nechať časom zaprášiť ešte neutíšené a kľukaté cesty, ktoré ma už nevedú, nechať ich tak, volať ich starými časmi. Nič viac.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?