Čoskoro

Autor: Saša Grodecká | 1.12.2012 o 20:06 | (upravené 1.12.2012 o 22:48) Karma článku: 8,59 | Prečítané:  994x

Kiežby onedlho spolu s lístím dožívajúcim na zemi na chvíľu vedel zamrznúť aj ten čas, čo si ma omotal okolo prsta, hovorí mi ako rýchlo mám žiť - najmä rýchlo, než ako... A ja ho počúvam a žijem (alebo robím čosi veľmi podobné) len preň a nestíham sa čudovať, nestíham vlastne už nič. Promenáda týchto týždňov sa roku na jeho sklonku už míňa prirýchlo a všetko s nimi, z dní sú zlomky čohosi, čomu nestíham dávať tie ich mená a už sú preč, preč, už nie sú.

A možno by bolo lepšie už sa tomu nebrániť, poddať sa, poskladať telo na zimný odpočinok, rozliať sa od únavy a zmestiť sa celá do šálky s horúcim čajom a necítiť bolesť, žiadne pálenie, iba to horúce prijatie. A takto sa stratiť, aspoň na chvíľu, aspoň na zimu, s vedomím, že nič iné neexistuje.

Na (vlastné) konce už nečakám, také už tu bolo. Práve naopak.

Pre začiatok teda stiahnem rolety, ulicu nechám ulicou, celý večer prelistujem v knihe, presedím pri klavíri, tie isté tóny a tá istá ja - a tak zabudnem na všetko, čo sa nedá zmeniť a spomeniem si na všetko, (na) čo sa ešte dá - urobiť, prežiť, napraviť, všetko, čo sa dá vážiť si.

Lebo dobré časy už boli, ale tieto nie sú o nič horšie iné, tieto sú len tak trochu naraz.

Zažiť bežnosti - inak ako doteraz. Tak ozajstne byť pri tom. Byť pri sebe samej.

Nájsť si iba malé miesto, bokom od tohto sveta, čo sa stále niekam rúti a ja toto jeho všetko s ním tak úprimne nestíham tráviť; svet, čo nevie prestať byť svetom, existuje skoro bez dychu, ako keby ho to bavilo, ako keby to už niekomu pomohlo, ako keby sa ho niekto opýtal, či to takto vlastne chcem... Či to chcem tak veľmi, ako chcem nájsť opustené mesto vo svojom vnútrozemí hlboko pod kožou a hlbšie pod slovami. Neviem, čo a kde presne hľadám, len to chcem tak neskromne nájsť, pomenovať to momentom, ktorý za to stojí a nenechať ho odísť.

Čo ešte... (vnímať), čo si tu ponechať?

Spomaliť momenty, ktoré žijem nestíham zachytiť ani jedným slovom, plytkým dychom, nijako. Iba trochu, aspoň tak, aby som z nich nevyrástla skôr, než sa pominú. Nie, nepotrebujem časy, z ktorých sa vyzujem, lebo ma tlačia; nepotrebujem časy, z ktorých sa zobudím a neviem kam. Potrebujem zacítiť vietor, ktorý so sebou nesú a vytušiť jeho smer a tým potom nepochybne, krok po kroku, už nikdy nie behom... žiť.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?