Roky

Autor: Saša Grodecká | 12.1.2013 o 21:21 | Karma článku: 9,85 | Prečítané:  1100x

Roky; hoci nikto ich sem nevolá, chodia mi v pätách, také už sú a nič iné nevedia, len pribúdať. Je to asi daň za tento veľký život, ktorý má tú výhodu, že sa vďaka nim stále kamsi hýbe a ťahá nás tak nejako zotrvačne so sebou, ak aj práve nevládzeme. Potom, až o čosi neskôr, príde vždy chvíľa, keď to oceníme. Možno preto to robia, možno preto im to dovolíme.

Roky; mám ich za sebou len zopár. Pamätám si z nich hodiny a hodiny v knihách, vypísané denníky, naivné básničky za okrajmi zošitov, široké a nevľúdne chodby gymnázia aj úzke modré skrinky v šatni. Potom si pamätám už len mená, presné dátumy a presné slová, pretože v tomto som nikdy nemala na výber. Pamätám si, čo som mala v ten ktorý deň oblečené, aké bolo počasie a čo som jedla. Pamätám si presný čas a čo mi kto povedal, čo mi kto sľúbil a ako dlho som tomu verila.

A potom si pamätám už len iné, presné roky a presnú diagnózu.

A neurčitú bolesť. Niekde mezi dušou a telom, kde je ťažké ju nájsť a najťažšie niekam dosť hlboko ju potom zakopať.

Donedávna som si myslela, že (už) neexistuje minulosť, že jednoducho nie sú zážitky, skrátka nič z toho, čo kedysi bolo moje. Nepamätám si toho už veľa, aspoň žiadne do polnoci buď doma, žiadne aj ja teba, žiadne vyzváňanie telefónu, žiadny make-up a sebavedomie na podpätkoch, nebolo žiadnych sweet sixteen, neboli veci, ktoré som musela mať, lebo inak by to nešlo...
Lenže pamätám si veľké veci - veľké omyly a veľké pády. Veľké očakavánia. A veľké ponaučenia. Minule mi napadlo, že už viem, čo M. myslel (cítil) tým jeho Teší ma, že sa mi postupne vracajú spomienky. Bojím sa však, čo sa ešte dozviem. Ja tiež.

Niekedy stačí radšej nič neurobiť, stačí nechcieť to, čo chceme najviac a počkať, čo sa stane. Alebo stačí včas si vypočuť životaschopnú radu, tie správne slová, mať trochu rozumu a zobrať ich vážne. Ale väčšinou prichádzajú neskoro. Rozum aj rady.

Koniec koncov, veci sa aj tak vždy vyvinú samé tak, ako chcú. Aj toto si pamätám, keď to prišlo v krátkej správe spolu s vytriezvením. Aj to, ako som s tým prvotne nesúhlasila, ale potom mi bolo každé slovo dobré. Pamätám si more ďalších slov, v ktorom som sa mohla poľahky utopiť, ale jedného dňa mi napadlo plávať proti prúdu. Dnes som z toho už unavená, preto sa posadím na breh a tam ostanem. Žiť.

Veľa vecí si teraz už len pamätám a veľa z nich dodnes nechápem. A skôr, než sa tak stane, možno by bolo vhodné ušetriť sa toho a vyhodiť si ich z hlavy.

Ďalšie roky mi idú v pätách, toto nezmením. To, čo bolo pred nimi, tiež nie.

Načase začať (s tým) žiť.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?