Priniesť dážď

Autor: Saša Grodecká | 3.5.2013 o 7:59 | (upravené 3.5.2013 o 9:49) Karma článku: 8,49 | Prečítané:  768x

A tak prišla búrka. Napoludnie v druhý májový deň sa to dusno rozuzlilo, náhle sa pohli veci a na zem spadlo trochu vody. Nemožno to nazvať dažďom, takže nebolo ani trochu možné hnevať sa naň. (Už štandardne veci občas nevolám úplne pravými menami, zdajú sa potom byť menej ťaživými, menej našimi.) Aj preto som vykročila do tej padajúcej vody bez dáždnika nad hlavou, nad ktorou mi plávali vtedy len predtuchy búrky, lenže čo ma po nich, čo ma po nich...

A tak prišla búrka. Napoludnie v druhý májový deň, po dvoch nociach, ktoré som bola schopná buď preklínať alebo ich vyplniť písaním, len nie prespať, len nie presnívať, lebo bolo veľa slov v mojich žilách, veľa nápadov a málo odvahy priviesť ich na svet.


( )


29. apríl 2013

Želám si málo, jednu búrku, čistokrvný dážď, jeden deň, keď sa všetko napätie preleje z vlastného koryta až sem k nám dole, na cesty a chodníky, nech vychŕli na zem a prudko ňou zatrasie, preženie sa jej vzduchom, urobí ho dýchateľným, čistým, životne nevyhnutným. Želám si, aby mi takto k nohám spadlo aj moje všetko. Také, ako kedysi. Také, aké si to pamätám a aké mi to chýba, aj keby tak malo byť len na chvíľu. Chýba mi veľa mien a veľa tvárí, veľa slov, ktoré sa narýchlo míňali, aby vyplnili chvíle, ktoré nechceli byť len chvíľami. Chýba mi veľa z toho, čo bolo a ešte viac z tých, ktorí boli. A chýba mi odvaha vrátiť to späť, preto o tom rozprávam tichu v riadkoch papiera.

Možno sa mi to len zdá, ale možno sú tieto dni o málo krehkejšie, ba čo viac, zdá sa mi, že s posledným snehom muselo sa čosi roztopiť aj vo mne. Mohol to byť jeden z dávno odídených dní, ktoré tu kedysi žili a čakali, až sa k nim pridám. A teraz - keď tu nie sú, teraz, na sklonku všetkého hnevu vo mne, ktorý obraciam na ľútosť, na vďaku a vôľu mať z neho len osoh, teraz už mohlo byť neskoro.


( )


Sú dni ako tieto alebo ako tie, čo zase niekedy prídu; dni, keď preciťujem viac, že mám jednu dušu a aj tú len precitlivelú na slová, najmä na tie nikdy nevyslovené. To sú dni, ktorým sa radšej obraciam chrbtom, a teda čelom k včerajškom, ktorých sa zase len pýtam na čo mi boli, dokedy potrvajú a či ich nebolí táto vytrvalosť prežívania sa až do bohviekam.

To, že si veľa veci pamätám, by ešte nemuselo nutne znamenať, že si mám na ne tak často spomínať.

Lebo trvám na tom, že je iróniou osudu, že plačeme často až vtedy, keď dostaneme to, čo sme tak veľmi chceli.

( )


A že život občas zabolí, je dobré. Je dobré, keď sa pripomenie, aby sme prišli na to, že niečo s ním nie je v poriadku. Je dobré, že aj život občas zaprší, zahrmí a vyleje sa zo starých koľají.

Už len aby sme to pochopili. Správne a včas.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?