Na niektoré veci čakať netreba

Autor: Saša Grodecká | 24.5.2013 o 19:28 | (upravené 24.5.2013 o 23:09) Karma článku: 10,24 | Prečítané:  1558x

Najmä na tie, ktoré tak doživotne meškajú, len sa väčšinou nenájde nikto, kto by mal to srdce povedať nám to, najmä my sami nie - a vôbec, vtedy sme spravidla v sebe tak prudko stratení a čo nás ťahá, je len ťažká viera v to, čo tak veľmi chceme; taká ťažká viera, že odmietame prijať možnosť, že chceme nesprávne, že chceme nezmyselne, ba úplne zle.

A tak som si povedala: stačilo by skončiť s čakaním a chcením a začať žiť aspoň tam, kde som s tým (naposledy) prestala; keď už nie je možné urobiť tak znova od samého začiatku. A tak zrazu trvám na živote, akoby som nemala konca.

( )

Akurát len nosím v sebe ohromné prázdno. Prázdny pocit, ktorému nechcem dať meno, lebo keď niečomu dáme meno, vypestujeme si k tomu vzťah, a potom, keď to praskne/rozbije sa/odíde/zovšednie, tak náhle to bolí... Preto len prázdny. Preto len pocit. A nič viac. Je to prázdny pocit, čo sa mi iba občas prelieva z očí, trápi ma a teší naraz, trhá mi spánok, ale budí ma do ďalších dní, vedie ma ďalej, lenže bohviekam.

Je to asi rovnako prázdny pocit, ako keď som naposledy sedela v podniku kdesi uprostred mesta M., žila som jednu blbosť za druhou s ľuďmi, ktorí sa tvárili asi ako chceme byť tvojimi priateľmi, mne bolo na zvracanie z ich cigaretového dymu alebo z predstavy, že by to mohli myslieť vážne; už neviem, čo prišlo skôr. A život sa strašne rútil dole rokmi a alkohol sa strašne rútil dole hrdlom a Amy spievala, že This is the life a ja som si povedala, že ak je toto život, tak tu nechcem byť, tak toto nemôžem byť ja. A tiež, že to musí ísť aj inak, ak to má ísť.

A už nikdy viac som ich nevidela. Ba nikdy som už nedýchala to, čo sa (pre)dýchať nedá.
Ani po rokoch.

( )

A včera som napísala do správy: Teraz viem ako ti je. Teraz vies ako mi bolo.


A dodnes mi je. Lebo nosím v sebe ohromné prádzno; poskladané z nekonečného čakania, z tých pokrčených rokov vyhodených do vzduchu akoby... som o to niekoho bola niekedy prosila na kolenách, akoby som nebola vedela, že sa nenávratne rozbijú. Ako ja.

Možno by stačilo vziať ich do rúk, pozrieť sa im do bezodných očí a všetko v nich prijať.
A urobiť to isté so sebou.

( )

Nosím v sebe prázdno. Načase prestať sa ho báť. Načase nečakať; že samé zmizne, že sa samé náhle zaplní alebo samé od seba vybuchne a jednoducho sa rozpráši kade ľahšie. Lebo na niektoré veci čakať netreba. Napríklad na dokonalosť, na všetko ostatné, čo dávno nosíme vo vlastnej hlave a na podobné zázraky.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?