Chvíle

Autor: Saša Grodecká | 27.7.2013 o 23:39 | (upravené 28.7.2013 o 0:33) Karma článku: 7,96 | Prečítané:  859x

Čo v sebe nosím, tomu hľadám meno. Aký kus mňa je to, ktorý neviem prehliadať - pýtam sa. Čo v sebe čítam, keď kráčam z práce s hlavou zvesenou k chodníkom, s oblakmi odhrnutými doďaleka, so životom v režime Stand-by, lebo jedného dňa (ktorému kráčam v pätách) zistím, ako veľmi tu chcem ešte toľko času predýchať. Tak naozajstne, tak sama za seba. Tak konečne.

Lenže pýtam sa - čo všetko v sebe mám okrem príbehov druhých, okrem dvadsiatich iks rokov snahy aspoň niečo z toho všetkého pochopiť?

Čo v sebe nosím, mohla by som volať napríklad láskou. Taká, ktorú mrzí ďalší z vlastných koncov, taká, z ktorej niečo už chýba, niečo uvädlo a niečo sa nikdy nevráti (ak toto čítaš, nechaj si ju, je tvoja). Tuším v sebe veľa lásky, ktorú dávam radšej tomuto mestu, tejto práci a odteraz aj tejto sebe, ktorú už nechcem opustiť. A čo ma bolí, je už len moje meno stratené pod hromadou tých, ktoré si mi dal. Lebo kto som, ak si odmyslím teba? - táto nevedomosť vo mne budí strach.

( )

V hlave mi znie: Vykašli sa na strach, Saša. Otvor okno, ústa a krič - povedz už všetkým dňom, čo od nich vlastne chceš. A choď si po to. A ďalej - nájdi si domov, miesto, kde ty budeš len ty. A bude to dobré, bude to totiž stačiť. A nebude to nikdy bolieť, ani potom, keď..., ani čo ak... Nájdi si miesto s rozmermi jedna duša krát jedno ticho. Tam ostaň, kým precitneš, potom pohľadáš nejaký smer, ktorý by nemusel byť zlým nápadom, len dôvodom na ďalší prvý krok, lebo take bývajú prvé kroky - nikdy nie sú posledné.

Vždy prídu na svet ďalšie nové kroky, ďalšie nové vzťahy, ďalšie nové bohviečo, čo bude znieť tak dobre, ba lepšie, neomylne a doživotne. Ďalšie nové omyly. Aby sme tu neboli len tak. Iba akoby na chvíľu a nič viac.

( )

Mlčím o mnohých chvíľach. Vymeniť ich za iné, prežiť ich inak a vôbec - prežiť čosi, to by bolo ono, to by bol nezmysel. A tak neutrácam na ne veľa slov, ktoré mi na ich opis aj tak chýbajú.

Ako ty nie.

Aj o tom mlčím. Lebo tu sa dá skončiť.
Máme čosi spoločné, len ten život neviem rozdeliť dvomi.

Poznám sa málo, poznám sa už len po vlastnom hlase, ktorý sa mi túla mysľou a ktorý ma ešte vždy vie uhnať k životu. Tu sa dá začať. Máme čosi spoločné, priznávam, aj by som ti povedala čo, koľko chvíľ a koľko z nás, ale jedného dňa to budem aj tak volať

minulosť.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?