Len život, nič iné

Autor: Saša Grodecká | 29.12.2013 o 20:44 | (upravené 29.12.2013 o 20:57) Karma článku: 7,88 | Prečítané:  999x

Tak ako vždy, nedá sa nevšimnúť, že tu čosi končí. A že tu nič nebolí. Lebo čosi ako ďalší rok treba nechať odísť bezbolestne, to treba mať napamäti. Roku ako tento treba iba poďakovať, že bol, že to tu so mnou vydržal, kým sa (aj) pre mňa celý minul do dna. Poďakovať aj za to, že vie skončiť. Vziať ho za svoj, nazvať ho minulosťou či skúsenosťou a nechať tak. Sú dni sviatočné a sú dni ako ostatné, takéto sa teraz striedajú a ja vždy taká istá žijem hore-dole medzi nimi.

( )

Víkend, žiadny zhon, iba moje dlhé rána, čiesi bilancie a posledný mesiac na konci so silami. V dome je rušno. Neskôr sa štyri hodiny prechádzam mestom; nie, nie som sama, som so sebou. Zamilovaná, zamilovaná. Do jeho širokých ulíc, ktoré sú ramenami; do okien v nich, ktorými sa na mňa pozerá; do pohybu ľudí v ňom, ktorými sa mi prihovára.

A potom sa veziem autobusom, z domova zase len domov, len ja a príjemná únava. Veziem sa nie viac ako dvadsať minút, iba tak sedím, nechávam sa unášať minútami a cestami a je mi tak trochu jedno kam a dokedy, keď ma taká chvíľa nesie krajinou, nad ktorou v tomto nezimnom decembri snežia iba ak lúče, v mojej hlave slová za slovami a niektoré z nich posielam od seba zase ďalej v krátkej správe, na konci ktorej sa ešte pýtam Ako travis poslednu sobotu v tomto krasnom roku?

 

Iná ako doteraz, rovnaká ako kedysi

Nehnevá ma rad pri pokladni, kde stojím s plnými rukami nákupu; nehnevajú ma červené na semaforoch, ktoré doradu schytávam; ani vietor, ktorý mi pri čakaní na zelenú prefúka vlasy priamo na tvár tak, že celkom nič nevidím, tú zelenú už vôbec nie. Nerobím si z toho nič, nie, nie, iba ak úsmev na tvári - z toho života, zo seba a zo skutočnosti, že občas jedno od druhého už neviem rozlíšiť.

Nič ma nehnevá, lebo ma nevie hnevať úsmev mladej ženy za pokladňou, úsmevy cudzincov stojacich na náprotivnej strane cesty... a keďže sa nebojím nič povedať, poviem, že aj vietor sa len smeje, keď sa silou rúti pomedzi nás. Úsmevy. Všetky len zrkadlia ten môj, nič iné. Nič ma nehnevá, lebo nič nemá takú schopnosť, takú silu. Hnevať sa dokáže človek len sám. A načo by mi toto bolo... Keď sú iné možnosti:

sú úsmevy, sú ľahké kroky ešte ľahších dní, sú dobré časy a vzťahy, ktoré ľudia vytrvalo žijú. Vzťahy rôznej intenzity, dĺžky, farby a hĺbky a ja s týmto neodlučiteľným pokojom som medzi tým všetkým. Šťastná.

 

Sú naplnené tieto dni

Lebo život nemá nikdy obsadenú linku, nikdy nie je nedostupný, ale jedného dňa určite zavesí a dovtedy by bolo dobré hodiť s ním reč, rozpovedať mu rokmi všetko o tom, čo chceme, čo nechceme a počúvnuť, čo na to povie, čo na to urobí, čo z toho urobí možným, skutočným, naším. Zbytočné je myslieť teraz na niečo, čo neznie trvalo, zbytočné je brať dňom vietor z ciest, ktorými sem idú. Zbytočné je myslieť na to, že raz skončia. Zbytočné je myslieť na konce, ktoré nastanú aj bez toho, aby sme na ne viac alebo menej míňali teraz slová a čas.

A keď už tie konce prídu, prvé, čo chcú, sme my zrazení k zemi a posledné, čo očakávajú, je naše úprimné prijatie. Prekvapme ich.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?