Positivity

Autor: Saša Grodecká | 15.5.2014 o 10:00 | Karma článku: 6,40 | Prečítané:  1125x

Neviem nič o tom, ako sa to skončí. Viem iba to, ako sa to začína. Začína sa to koncom. Začína sa ťažko. Najťažšie. Je to dávno, zdá sa mi to už tak na pár životov dozadu. Odišla som od seba, odhodila som sa do prázdna ako fľašu s odkazom do mora a s nádejou, že ju nikdy nevyplaví na breh, lebo som nevedela nič viac, nevládala nič viac, nechcela nič viac, len zmiznúť, ponoriť sa a nevyplávať na žiadnej súši čiesiho náručia, neukazovať svetu tú prázdnu tvár, ktorú som nosila, nehovoriť slová, ktoré radšej umierali len čo sa vyplavili na svet, nemlčať bolesťou, neplytvať dňami na život, vzduchom na seba. Je to dávno, keď mi bolo tak, že som chcela, aby mi nebolo už nič, aby mi nebol život životom a ja sebou.

Bola som tam, kde to nebolo ľahké, nebolo to príjemné. Lebo rásť sa dá najviac najmä cez bolesť. Bola som tam a vrátila som sa o život staršia, o chuť dýchať to tu všetko inak bohatšia.

 

Ži a mlč

Dnes je život moja nevyliečiteľná diagnóza. Život je odpoveď, žiadna otázka. Žiadny náhradný pokus, žiadne buy one & get one free, prostá jednosmerka, živý prúd, ty sám a potom už nikto iný, nikto nie je to, čo je tvoj život. Take or leave it. Tu netreba bojovať, netreba víťaziť; stačí neprehrať dni, neprehrať lásku, neprehrať chuť byť. Stačí chcieť (a) žiť. Žiť tu, ak tu znamená v sebe. Žiť teraz, ak teraz znamená stále. Pretože duša nehrá playstation, nemá v zálohe ďalších pár životov rovnakých ako tento, nepozná reštart, nepočká dve či tri kolá, nemá rezervu na žiadne potom, keď... Duša hrá vabank a každý obyčajný deň je výhra. A mňa to iba baví, to je všetko.

Hovoria, že taká je samoľúbosť. Ja hovorím, že sebaláska. A že rozdiel medzi samoľúbosťou a sebaláskou je tak na jeden príbeh. A ja ho raz vyrozprávam celý takým, čo budú schopní počúvať ho, vziať ho sa svoj pretože nebudú chcieť mať inú možnosť. Dovtedy počkám. Na čo o tom budem teraz koho presviedčať... Kto nechce, neverí. Kto verí, žije dávno to isté ako ja.

Nemá zmysel niekoho nútiť uveriť v život, ak neveria v seba. Povedala som si teda: Mlč o tom, ako a čo žiješ. Ži najlepšie, najplnšie, najsýtejšie ako vieš chceš. Tieto dni sú tvoje správne cesty. Každá jedna je iná – každá rovnako dobrá. Viac o tom hovoriť už naozaj netreba, ani nevládzem (radosť je tiež únavná), ani už nechcem vysvetľovať niečo o tom, aké sú tie moje dni, že ich milujem všetky rovnako, aký je môj život široký a pozitívne nepokojný – že je z neho iba more, vlny a vietor; aké sú moje myšlienky – plachetnice na jeho hladine, ktoré sa tiahnu smerom, ktorým sa mi nad hlavu ženú dni; aké sú moje pocity, keď ich neviem a už ani nechcem zastaviť – ľahkokroké.

Tie myšlienky... o tých už len to, že ich ustavične pestujem v hlave toľko, že niekedy neviem, do ktorej sa skôr zamilovať, po ktorej skôr siahnuť, zasadiť ju do skladačky príbeh. Moje myšlienky sú ako malé deti, kŕdeľ ubľabotaných predškolákov, na ktorých dozriete, ale držať za ruku môžete naraz sotva jedného, dvoch... Také sú moje myšlienky, rozutekané a ešte stále sa vedia potknúť. A najmä vstať.

 

Prepáčte, ako sa dostanem k Životu?

Všetko, čo chceme, to zvyčajne máme dávno vo vlastnej hlave. To, čo nechceme, tam mávame žiaľ tiež. Našťastie záleží na nás, dokedy. Ja tam mám dni, ktoré nebolia, nekrvácajú, neskáču z mostov mesta, ktoré som kedysi nosila v sebe, len pusté ulice a chladné domy. Mám dni, ktoré chcú dňami byť. Mám cieľ žiť, mám tak veľa. A najviac mám tej cesty, ktorou k nemu chcem prísť.

Život je plný... skrátka plný. Aspoň tento môj. Niektorí život plnia prázdnom v domienke, že to stačí. A že mať veľa je podstatné. No nie je, ak ide o veľa prázdnoty.

Preto mnohí nemajú nič, keď majú len termíny, len stres, len ponosy, len ťažkosti. A beznádeje, bezvýchodiská, bezvýsledné pokusy ísť ďalej bez ďalších takých bez-. A kde v tom majú život? No život! Ten! Tá veľká vec poskladaná z maličkostí.

Pýtajú sa Prepáčte, ale ten život, to je kadiaľ? Stále rovno, stále dopredu, stále s láskou a pokorou, nemožné minúť ho. Život je krajina bez hraníc, cesta aj cieľ.

 

Byť ďaleko od seba znamená byť najďalej

Na čo teda klopať so životom na pleciach na dvere, za ktorými nebýva ochota prijať ho, ale iba nemé tváre, priehľadné oči, za ktorými nie je nič, len diaľky a minulosť v nich? Ja viem, ja viem. Kedysi som tam bývala tiež.

Nie, nebola som ďaleko. Adresa od seba je presne tam, kde človek nie je ďaleko, ale najďalej.

Tam, kde som pochopila a prijala za svoj holý stav vecí – že tieto riadky nepíšem preto, aby som toto všetko jedného dňa žila. Jednoducho to žijem, aby som o tom mohla písať.

A tak píšem a na cestách, ktorými idem, nechávam po sebe rásť slová. Odtrhnite si celý trs alebo len prejdite okolo, nevšímavo a mlčky, privoňajte alebo mávnite nad nimi pohľadom, urobte čokoľvek z toho, čo nikoho nestojí námahu a čo so sebou nakoniec nesie len dobrý pocit, len ten, ten tu na všetko stačí.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?