Staré letá, staré príbehy

Autor: Saša Grodecká | 24.5.2017 o 17:05 | (upravené 24.5.2017 o 17:19) Karma článku: 6,51 | Prečítané:  291x

Už niekedy začiatkom roka mi to prebehlo mysľou ako práve vyplašená zver: blíži sa ďalší marec, môj strach z neho rastie úmerne s ubúdajúcim počtom dní do jeho príchodu. Každý jeden marec posledných rokov akoby som čosi strácala.

Nepamätám si pekný marec, tobôž apríl či máj, skrátka nepamätám si peknú jar, ktorá by nebolela, nepamätám si z prvých teplých dní nič ľahké, postupne zabúdam, nahrádzam to príjemné čierno-bielymi ťažkými ruinami toho, čo možno malo byť. Alebo nemalo a práve preto nebolo.

Ďalši marec tupo prekríval okolo aj mnou, zložil ma tradične k zemi, prizerám sa ako sa ukradomky mení už dávno na máj, z jari na leto; to ja sa meniť nevládzem. Keby sa to dalo tak ľahko, vymeniť si vlastné myšlienky ako listy v kalendári, odtrhnúť a zahodiť, prelistovať sa ďalej, ďalej. Začať sa podobať na niečo krehkoživé, prahnúce po dychu.

Skoroleto

Takto to začína vždy, že teplo neodchádza s dňom, ale naopak, ostáva aj na večer, aj na noc. Takto začína jar, napodobňujúc leto ako si ho pamätám, lebo si pamätám letá iba odvtedy, odkedy si im dal nejakú podobu, z ktorej mi ostala podoba spomínania, patetickosti a naivity. Nosím v sebe desať rokov otázok, na ktoré dodnes mlčím. Netuším, čo som žila medzi každou jarou a jeseňou predtým, ale v každom prípade som aspoň niečo žila. Na rozdiel od tejto prítomnosti, ktorú by som mala vraj jako jedinú vnímať a ako jedinú riešiť, aspoň tak mi radia. Len práve tá sa mi nežiada.

Môcť tak prežiť namiesto ničoty ešte raz aspoň kúsok jedného z liet podobné tomu, ktoré ma síce vnútri zruinovalo, ale všetko, čo bolo, malo byť, všetko to už mám dávno vzaté za svoje – už sa nechcem, nemusím z toho spamätávať. Chcela by som sa už zastaviť, niekde, hocikde, na polceste medzi tebou a čiernou dierou, je mi to jedno, ukrutne mi chýba všetko, čo si mi kedy nemohol dať.

A po tebe už nikto

Nikto a nič. Žiadne lepšie časy, žiadne také dni, ktoré by prišli po tých, v ktoré mi všetci hovorili „to ťa prejde a bude dobre“. Prešiel ma život a dobre je, že to viem. Horšie je už len priznať si, že neviem, čo s tým, neviem, kam s tým.

Viem, kde si a viem ako ďaleko je všetko, čo chcem. Tak navždy, tak za nami.

Vzal si mi moje pravé meno v čase, keď som ho sama nepoznala. Najradšej by som žila v tretej osobe, len by som sa na seba pozerala zhora a zľahka a zhrozene naraz. Ale to už robím, to už tu je, toto nešťastie si dávno žije svoj život, dávno nosí moje meno...

Niekedy neviem, či je horšie mrhanie časom, kým na chybu v systéme prídem alebo to, že aj napriek chybe skúšam a neviem prežiť ďalej. Cestou a svetom sa pohnúť nedá, musia to byť moje nohy, čo predsa len vykročia a môj smer, ktorý zmením. Bez ohľadu na ročné obdobie vykročiť, vykročiť zo seba a konečne niekam, ďaleko od včerajškov, najbližšie k sebe.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Bývalý vyšetrovateľ: V tieňovej ekonomike skončia ročne dva bilióny dolárov

V tieňovej ekonomike sa pohybuje veľké množstvo peňazí.

KOMENTÁRE

Nerobme z Kisku dobrého anjela, ide o princíp

To, čo sa urobilo v prípade prezidenta, očakávame aj pri vládnych kauzách.

BLOG INEKO

Máme priveľa magistrov a inžinierov, dlho študujeme a neodmeňujeme úspech

Rozdiely vo vzdelávaní medzi Slovenskom a krajinami OECD.


Už ste čítali?